Na celom svete nedokázal nikto bojovať a vládnuť tak, ako kedysi Rád Najsvätejšej Panny Márie. Keď pred rokmi zavítal do
týchto končín, okrem nepatrného okolia a niekoľkých hradov, darovaných neopatrným poľským kniežaťom, nepatrila mu ani piaď
zeme, kdežto teraz vládol šírym krajom väčším, než mnohé kráľovstvá, plným úrodnej pôdy, mocných miest a nedobytných hradov.
Vládol a bol na stráži, ako vládne pavúk nad roztiahnutou sieťou, ktorej všetky nitky drží pod sebou. A odtiaľ sa vzťahovali
dravé paže ku všetkým okolným krajom a ľuďom ...
Litva cítila donedávna železnú križiacku nohu, ťažiacu ju na prsiach tak strašlivo, že pri každom vydýchnutí chŕlila zároveň
i krv. Až teraz sa slnko križiackeho a nemeckého šťastia zatiahlo mrakom. Litva prijala krst z poľských rúk a krakovský trón
i s rukou prekrásnej kráľovny dostal Jagello. Rád tým síce nestratil ani jedinú zem, ani jediný hrad, ale ucítil, že sa proti
sile postavila sila, a že stratil dôvod, pre ktorý bol v Prusku. Po pokresťančení Litvy bolo nutné, aby sa nanajvýš vrátil do
Palestíny a chránil pútnikov putujúcich k svätému hrobu. Ale vrátiť sa, to znamenalo zriecť sa bohatstva, vlády, moci,
panovania, miest a celých kráľovstiev. A preto sa začal rád zmietať zdesene a zúrivo ako saň, ktorej z boku čnie kopia.
Väčšina križiackych rytierov štvala do vojny, pretože cítila, že je nevyhnutné zviesť boj na život a na smrť dokiaľ sily rádu
nie sú ešte oslabené, dokiaľ kúzlo rádu nepobledne, dokiaľ sa mu celý svet ponáhľa na pomoc a dokiaľ pápežské blesky
nedopadnú na ich hniezdo, pre ktoré bolo teraz vecou života a smrti nie šírenie kresťanstva, ale práve udržanie pohanstva.
A tak bol medzi národmi a na dvoroch obviňovaný Jagello i Litva z pokrstenia zdanlivého a falošného a bolo uvádzané ako vec
nemožná, aby sa mohlo stať behom roka to, čo nemohol dokázať rádový meč po storočia.
V jasnom slnečnom svetle prichádzajú na ohromných zbrojou pokrytých vojnových koňoch rádoví heroldi. Rady sa pred nimi
rozostúpili, oni zosadli z koní a za chvíľu stáli pred veľkým kráľom, trochu sa uklonili, aby mu prejavili úctu a takto
odovzdali posolstvo: "Veľmajster rádu, Ulrich von Jungingen, vyzýva tvoj majestát, pane a knieža Vitolda k boju na smrť, a
aby povzbudil vašu statočnosť, ktorej sa vám zjavne nedostáva, posiela vám tieto dva obnažené meče." Pri týchto slovách
zložili meče ku kráľovým nohám. Nastalo ticho. Posledné Jagellove nádeje sa rozptýlili ako dym. Očakával posolstvo mieru a
pokoja, zatiaľ to bolo posolstvo pýchy a boja. Odpovedal: "Mečov je u nás dostatok, ale prijímam tieto ako znamenie víťazstva,
ktoré mi posiela sám Boh vašimi rukami. Dovolávam sa teraz jeho spravodlivosti a jemu sa sťažujem na bezprávie proti mne
spáchané i na vašu neprávosť a pýchu. Amen."
Srdcia v oboch vojskách búšili ako kladivá, ale poľnice ešte nedávali znamenie k boju. Nastala chvíľa očakávania, snáď ťažšia
ako sama bitka. Mraky preháňajúce sa po nebi zakryli občas slnko a vtedy padal smrteľný súmrak. Naraz sa zdvihol vietor ...
(Henryk Sienkiewicz, Križiaci)